Potrebujeme národný plán reforiem, nie debaty o zákaze nedeľného predaja

Autor: Miroslav Kollár | 1.6.2020 o 22:41 | Karma článku: 10,42 | Prečítané:  3133x

Syn nám o dva mesiace odchádza na univerzitu, dcéra sa z nej o mesiac vracia. On bude mať 58, ona 62, keď dosplácajú posledné euro z aktuálneho plánu obnovy Európskej komisie Next Generation EU.

To, či budú môcť žiť dovtedy na Slovensku dobrý život a nebudú mať dôvod odtiaľto odísť, bude závisieť od toho, ako za toto vrece peňazí „založíme“ Slovensko odznova. Ak im máme dať šancu na spokojný život v dobrej krajine, potrebujeme národnú stratégiu reforiem. Nie morfondírovanie o nedeľnom predaji.

Miliardy z programu Next Generation EU nám umožnia reštartovať Slovensko po štrnástich rokoch spánku (ne)spravodlivých pod Ficovým vedením (s intermezzom Ivety Radičovej, ktoré pre krátkosť trvania nemohlo zanechať zásadnú stopu). Keď ich použijeme správne, môžeme za ne naozaj po prespatom desaťročí hojnosti založiť krajinu odznova – ak budeme akceptovať európske parametre tohto programu pre nasledujúce generácie a obnova Slovenska bude spravodlivá, inkluzívna, digitálna a zelená.

Na to nám treba moderný, aktuálny reformný rámec pre 21. storočie. Nie mentálne výlety do minulého storočia.

 

Slovensko zachránili reformy

Každý politický marketér v poslednom desaťročí ako jednu zo základných poučiek pre začínajúcich politikov radil – nikdy, naozaj nikdy nevypusti z úst slovo reforma. Vykašlime sa teraz na prežitý politický marketing a vráťme sa k tomu, čo túto krajinu na prelome tisícročí zachránilo – ekonomicky aj geopoliticky. Reformy v rokoch 1998 – 2006.

Nejdem sa teraz púšťať do analýzy ich šírky, dostatočnosti, obsahu, realizácie, vraciam sa k nim ako k nástroju, ktorý určil smerovanie krajiny. Preukázateľným faktom je, že ešte v roku 2006 sme priemer Únie vo veľkosti ekonomiky dobiehali najrýchlejšie z Vyšehradskej štvorky, posledné desaťročie však stagnujeme a priemer európskej ekonomiky sme prakticky prestali dobiehať. „Slovensko dostatočne nevyužilo dobré ekonomické časy,“ konštatuje aj Komisia. Na rozdiel od takého Estónska či Litvy, ktoré sa vyšvihli o desiatky percent bližšie k priemeru EÚ.

Pred dvomi desaťročiami po porážke Mečiara bolo jasné, že bez reforiem sa Slovensko nepohne dopredu. Od roku 1997 sme pätnásť rokov v Inštitúte pre verejné otázky rok čo rok zverejňovali Súhrnnú správu o stave spoločnosti. Bola to v tom čase široko-ďaleko (aj v mimoslovenskom kontexte) najkomplexnejšia sociálna analýza spoločnosti. Analytické jednotky ministerstiev vtedy ešte neexistovali, spoločensko-vedné ústavy SAV takto komplexne realitu nereflektovali...

Cenné na súhrnných správach bolo, že ich autori okrem analýzy stavu spoločnosti v jednotlivých oblastiach ponúkali aj riešenia. A mnohí z tých viac ako 200 expertov ich neskôr aj išli realizovať, prevzali politickú zodpovednosť a posunuli Slovensko do pozície vtedajšieho stredoeurópskeho tigra a nového člena EÚ a NATO. Boli to mená z prvej politickej a expertnej ligy posledných desaťročí (a hodnotím, čo v politike reálne vykonali, nie to, ako skončili) – Radičová, Mikloš, Žitňanská, Nižňanský, Beblavý, Lipšic, Procházka, Valko, Dostál, Valášek, Bilčík, Brocková, Bútora, Huba, Jurzyca, Zajac – aby som menoval len časť z tých, čo na seba zobrali aj bremeno verejnej funkcie.

Nehovoriac o tom, že v tých časoch sa exekutíva snažila mať aj zásadnejšiu dlhodobú predstavu, čo s krajinou. Keď si dnes čítam vo Vízii vývoja Slovenska do roku 2020, ktorú sme robili pre druhú Dzurindovu vládu, vidím, že sme sa v mnohých oblastiach – vo svetle dát, ktoré sme vtedy mali k dispozícii, celkom trafili.

 

Vráťme sa k premyslenému riadeniu krajiny

K takémuto riadeniu krajiny sa dnes musíme vrátiť, ak chceme dať našim deťom dobrú budúcnosť. Debaty o nedeľnom predaji či interrupciách nám naozaj nedajú odpoveď na otázku, aká krajina, spoločnosť chceme  byť a ako sa k tomu dopracovať. Áno, súčasťou debaty o budúcnosti musí byť aj čestná odpoveď na základné otázky – rešpektujeme elementárne ústavné princípy z dnešného textu základného zákona štátu? Alebo ho ideme prerobiť? Akceptujeme modernú liberálnu zastupiteľskú demokraciu ako základný demokratický koncept fungovania Slovenska? (Prosím, nepliesť si v tejto súvislosti s redukovaným a deformovaným „hodnotovým“ sporom liberalizmus verzus konzervativizmus, ako ho zažívame dnes.) Alebo sa vydáme cestou semidemokratických, iliberálnych režimov s posilňovaním prvkov priamej demokracie typu Orbánovho Maďarska?

 

Nemusíme začať od nuly

Diskusiu o reformách pritom nemusíme začínať od nuly. Máme na stole Víziu a stratégiu rozvoja Slovenska do roku 2030, ktorá síce vznikla za predchádzajúcej vlády a na rokovanie vlády sa už nedostala. Vznikala však participatívnym spôsobom, v na slovenské pomery širokej diskusii a nie je to dokument úplne na vyhodenie. Prinajmenšom v analýze, dátach a v časti riešení sa oň dá oprieť.

Máme každoročne aktualizovaný Národný program reforiem ministerstva financií, už aj s ľahkým covidovým updateom. Aj z neho je jasné, že v odborných analytických zložkách panuje pomerne široká zhoda na tom, čo sú kľúčové problémy Slovenska, aj akým smerom by sa mali uberať riešenia. „Komplexný prístup stanovovania priorít, ktorý okrem HDP berie do úvahy aj ďalšie aspekty kvality života, identifikoval ako najväčšie štrukturálne výzvy slovenského hospodárstva vzdelávanie, trh práce a alokačnú efektívnosť podmienenú efektívnou verejnou správou...“ K tomu environmentálna udržateľnosť, dostupná zdravotná starostlivosť, nekorupčné prostredie, sociálna inklúzia a boj s chudobou, kultúru z okraja do centra... Ale predovšetkým odpoveď, ako zmeniť štruktúru slovenského hospodárstva na priemysel 4.0

To, kde zlyhávame, je prenos tohto expertného pohľadu do politickej vízie, programu a následných riešení. Máme ústavnú väčšinu, v čase, keď nám pandémia rozbila doterajšie vzorce uvažovania a priniesla pripravenosť premýšľať aj trošku out of the box, máme pred nosom rozvojový európsky balík. Ktorá politická reprezentácia dostala do rúk lepšie nástroje, aby mohla Slovensko skokom posunúť dopredu?

 

Skúsenosti z okresného laboratória

A že sa to dá som si v ostatných piatich rokoch vyskúšal v našom malom okresnom laboratóriu. Keď som pred viac ako piatimi rokmi vyhral primátorské voľby v malom západoslovenskom okresnom meste, smeráckej bašte unavenej dvomi desaťročiami premrhaných šancí, začali sme s kolegami strednodobou stratégiou rozvoja mesta. Pozerali sa vtedy na nás cez prsty, že si zas „súdruhovia z Bratislavy“ maľujú nejaké vízie, škoda papiera. Bol z toho konkrétny rozvojový program s takmer 150 konkrétnymi projektmi.

A okrem strategického prístupu sme ukázali aj manažérske „dovednosti“. Takže za pár rokov sme zo zaspatého mestečka urobili slovenského „tigra“. Iste, využili sme aj dobré roky, jednu z najnižších mier nezamestnanosti spomedzi slovenských okresov, dobrý výber daní, ale na rozdiel od Fica sme čas neprespali a peniaze neprejedli. Výsledkom je opakované umiestnenie v top 3 najlepšie hospodáriacich miest na Slovensku, štvrté miesto v rebríčku transparentnosti slovenských miest, štvornásobný nárast objemu investícií oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu a nárast majetku mesta takmer o polovicu.

 

Keď ekonomický rozvoj predbieha mentálne mapy

Po jednom volebnom období sme však narazili na hranice ekonomického rozvoja mesta, ktorý predbieha zmenu myslenia a kultúry mesta. Tá sa môže stať brzdou ďalšieho napredovania (aj z pohľadu potrebnej zásadnej reakcie v dohľadnom čase na koniec zlatých automotive rokov aj v našom malom okresnom rozmere) a mení sa oveľa zložitejšie a dlhšie. Odstraňovať modernizačný dlh a zlepšovať technickú infraštruktúru mesta je oproti tomu gombička. Preto sme sa pustili do zdanlivo pochabého projektu – prihlášky za Európske hlavné mesto kultúry 2026. Primárne nie ako príležitosti odprezentovať kultúrny rozmer mesta v širšom kontexte, ale ako dlhodobý priestor na postupnú zmenu kultúry mesta.

Niečo podobné nás čaká aj na centrálnej úrovni. Máme šancu, akú nemal nikto dlho pred nami, a keď to pokazíme, tak ani dlho po nás mať nebude. Zabudnime na konzervovanie montážnej dielne, zabudnime na spiatočnícke selektívne posudzovanie ľudských práv, zabudnime na politický koncept „a teraz my“, zabudnime na salašnícky prístup k regionálnemu rozvoju.

História si nás nezapamätá podľa statusov na fejsbúku ani podľa počtu detí, ale podľa toho, ako využijeme jedinečnú šancu, ktorú sme dostali. A využiť ju musíme my, pretože tá šanca je tu teraz. Vypnime účty na sociálnych sieťach, prizvime najlepšie hlavy, dajme dokopy národnú stratégiu reforiem. A pozbierajme politickú odvahu a múdrosť, a pustime sa do reforiem.

Hodnotiť nás nebudú voliči v najbližších voľbách, na to prídu príliš skoro, ale naše deti. O desaťročie, dve. Ak ich máme radi, #nepokazmeimto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aj Matovičova diplomovka je plagiátom

Premiér použil dve knihy, takmer ich necitoval.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

„Som podvodník, no a čo?“

Premiér predstavil nový koncept politickej zodpovednosti.

Istropolis zbúrajú. Developer ukázal, čo ho nahradí

Immocap Group pripravuje prestavbu projektu.


Už ste čítali?